Vybrali sme ju obaja spoločne. Obzeráme si fotky z prvej prehliadky a zasnene plánujeme, v ktorej miestnosti bude obývačka a kde dáme kuchynskú linku, kde budem žehliť a kde sa budeme milovať. Snívame o japonskej záhrade a laicky skúšame, či sa tam vojde.Je to krásny pocit – plánovať, snívať, dúfať. Spoločne.Občas mi vyčítajú, že som etapová, že si život člením na jednotlivé diely, o ktorých som presvedčená, že do seba zapadajú a ktoré úspešne i neúspešne skladám do ucelenej mozaiky. Pripomínajú mi, že veciam treba dať voľný priebeh. Veď hej, súhlasím. Ale mne sa páči plánovať aj s rizikom, že príde veľké sklamanie. Viem, nemám si zamieňať plánovanie so snívaním. Ale aj snívať sa naučím. Chce to odvahu a trocha povzbudenia. Môj muž vie dokonalo snívať. Má to ľahšie, je z inej planéty. Nie, je z inej galaxie. Tam je snívanie povinným školským predmetom.S každým ďalším ránom som odvážnejšia. Každý bozk od manžela do mňa leje konské dávky chuti a energie. Každá naša spoločná myšlienka dáva môjmu životu zmysel.Necítim sa zbytočná.A našim deťom pribudne ďalší školský predmet. V našich končinách nepovinný.
Obdobie plusov 1.
Dnes sa ideme pozrieť na krásnu bielu chalúpku s novou strechou a veľkou záhradou. Má všetko, po čom obaja túžime. Priestor pre naše deti aj pre nás, priestor pre našich blízkych a všetkých dobrých ľudí.